Rozhovor s Lenkou

Pacientka Lenka, ktorá bola niekoľko týždňov hospitalizovaná na Klinike radiačnej onkológie A v OÚSA, nám poskytla rozhovor a podelila sa s nami o jej dojmy so stretnutí s dobrovoľníkmi z DS Vŕba.

Stretli ste sa počas svojej hospitalizácie s našimi dobrovoľníkmi alebo dobrovoľníčkami? Pri akých činnostiach?
Áno, stretla som sa – ešte pred hospitalizáciu, keď som sem chodila na kontroly a vyšetrenia. Všimla som si ženy aj mužov v zelených vestách. Na internete som zistila, že to je občianske združenie Vŕba. Teda dolu v čakárni, keď nám ponúkali kávu a čaj, som sa s nimi stretla prvýkrát. Druhýkrát som s nimi stretla tuto na chodbe – pri tvorivých dielňach, neskôr knižnici a niekedy uprostred hospitalizácie som zistila, že chodia aj po izbách a ponúkajú rozhovor. Takže pri týchto štyroch činnostiach.

Ako na vás zapôsobili tieto stretnutia?
Zapôsobilo to dobre a jedna vec ma prekvapila. Väčšinou som tu videla mladých ľudí, ale raz, keď som čakala v čakárni na ožiar, tak prišli aj starší – staršie dámy a starší pán  a ponúkali nám kávu, čaj. Neviem zopakovať, čo presne ten pán povedal, ale  to čo povedal a akým spôsobom sa predstavili  a ponúkali – veľmi dobre to na mňa zapôsobilo. Ocenila som, že starší ľudia chcú takto dobrovoľne pomáhať ľuďom. Väčšinou na terapie čakajú starší ľudia a to, že to robia nielen študenti, ale aj starší – „sivé vlasy“ – je super. Tu na oddelení sa ma najviac týkali tvorivé dielne. Prvýkrát som ich nestihla; ešte som nevedela, že to tu je. Ale potom som už bola na každých, každý pondelok a stredu. S tými dievčatami sa vždy dobre rozprávalo, na všetky témy. Sú úžasné.

Stretli ste sa s niečím podobným v iných zariadeniach?
Bola som len v klasickej nemocnici, kde som sa s takýmto niečím nestretla.

Aký význam mali pre vás služby našich dobrovoľníkov?
My sa tu na chodbách takmer vôbec nestretávame. Každý sedí „zašitý“ na svojej izbe, jedlo nám nosia, nemáme žiadnu spoločnú jedáleň, každý má telku na izbe. Ľudia vlastne nevychádzajú zo svojich izieb, každý sedí dnu s tou svojou diagnózou. Tie pondelky a stredy sme sa tam vždy stretli. Nie všetci, ale tí, ktorí chceli. Zrazu som spoznala strašne veľa ľudí, ktorých by som inak nespoznala, keby tie dielne neboli. Tam sme vlastne dve hodiny posedeli, porozprávali sa. Tuto na dvojke by som spoznala len svoju spolubývajúcu a nikoho iného. Nemáme sa prečo stretávať, všetci sedíme zavretí a tam sa dva razy do týždňa stretneme.

Majú dielne pre vás aj iný význam?
Naše stretávanie a tvorenie na dielňach má aj iný „výstup“ alebo výsledok, okrem vytvorených vecí. Aj počas dielní a hlavne po nich si každý zisťuje, kde sa čo dá objednať, kde si čo kúpime, keď prídeme domov. Všetci budeme pravdepodobne ešte rôzne dlhý čas na PN-ke a teraz sme takí namotivovaní doma niečo tvoriť. Ja stále niečo vyrábam a tu som si vyskúšala veci, ktoré som už dlho chcela; ukázali mi, ako na to. Pomohli a doma môžem robiť „naisto“.

Napríklad?
Páčilo sa mi pletenie z papiera. To som chcela veľmi dlho vyskúšať, ale nemala som odvahu tie rolky tvoriť. Tu mi jedna dobrovoľníčka pomohla, a tak sme jeden výrobok stihli za tie dve hodiny. Servítková technika, ktorá tu najviac „ide“ – tú som poznala, ale tu som sa zdokonalila. Maľovanie na sklo, svietniky alebo výroba motýľov z fliaš – to sa mne aj niektorým ženám páčilo. Mne to ale menej vyhovovalo, lebo kvôli traseniu rúk maľovať neviem. Servítková technika, krabičky – tie sa hneď minú – je to nenáročná technika a je super.

Ako prišlo k tomu, že ste nás naučili zdobiť vajíčka patchworkom?
Tým, že som chodila na každé dielne, už som sa trochu „nudila“. Všetko som už skúsila – venčeky, pletenie z papiera, maľovanie na kamene,… Popri tom som si aj štrikovanie priniesla. Neskôr som si dala poslať z domu materiál na vajíčka a gule, urobila som jedno vajíčko a priniesla som ho na dielne na ukážku. Na ďalší krát už bol aj materiál, a tak som to naučila ostatných.

Využili ste našu ponuku kníh alebo sprevádzanie?
Raz som si požičala tri knihy, ale čítam tu veľmi málo. Prečítala som jednu svoju a po večeroch si čítam krátke príbehy z tej požičanej. Tá ponuka je fajn. Sprevádzanie – návštevu na izbe som zažila raz, v druhej polovici pobytu. Dobre nám to vtedy padlo – porozprávať sa, byť vypočutí…

Máte nejaké nápady alebo podnety v súvislosti s našou činnosťou, niečo čo by nám pomohlo skvalitniť našu prácu, rozšíriť našu ponuku pre pacientov?
Pre pánov a možno aj dámy by boli vhodné spoločenské hry, šach, karty alebo iné; alebo pasívne športovanie pri stolovom futbale či hokeji… Tiež mi napadlo premietanie filmov. Máme tu síce telku, ale v nej idú samé seriály, čo nie každému vyhovuje alebo filmy prerušované reklamami. Keby sa pustil nejaký  film, napr. komédie, nejaký nový film, čo práve beží v kinách, mohlo by to byť fajn…

Chceli by ste niečo doplniť?
Chcela by som sa poďakovať – bolo to úplne super, aj tvorivé dielne aj všetky aktivity, ktoré tu boli. Spríjemňujú život pacientom, keď už musia byť v nemocnici. Zostručniť sa to nedá, pretože je toho veľa, čo nám to prináša. Možno láska, tak ako to hovorí ten pán z čakární: „Pripravili sme to s láskou, a preto je to zadarmo…“
Ďakujeme  :)