Tomáš patrí k bývalým dobrovoľníkom DS Vŕba a sprevádzal pacientov OÚSA vyše dva roky. V rozhovore sa zamýšľa nad svojou motiváciou, či nad otázkou, kto dostava viac – dobrovoľník, či pacient?
Čo ťa viedlo k rozhodnutiu stať sa dobrovoľníkom, konkrétne dobrovoľníkom vo Vŕbe? A ako je to s tvojou motiváciou dnes?
Moja počiatočná motivácia bola veľmi podobná tej súčasnej, len som ju vtedy nedokázal pomenovať tak dobre ako dnes. Bol a je to môj vnútorný pocit – cítim sa vo svojom živote dobre, vo viacerých smeroch som šťastný, bolo mi veľa dopriate a mám pocit, že by som to mal niekam posunúť. Druhou časťou motivácie je moje presvedčenie, že ľudia by si mali pomáhať. Pri pomoci, ktorú som robil predtým, mi chýbal osobnejší kontakt s ľuďmi a chcel som robiť niečo, kde by ten kontakt taký bol. Pre Vŕbu som sa rozhodol preto, lebo som o nej počul samé fajn veci a zdalo sa mi, že tam kde pôsobí, je pomoc potrebná. Motiváciu mám dnes lepšie pomenovanú aj vďaka samotnému sprevádzaniu, otázkam pacientov, s ktorými sa stretávam – o tom, kto sme, čo „chceme“, čo sme za organizáciu, ako fungujeme, kto sme my dobrovoľníci, prečo to robíme… Potreba odpovedať na tieto otázky okamžite a zároveň čo najuspokojivejšie (tak, aby pacient dostal úprimnú, jednoduchú a zároveň vyčerpávajúcu odpoveď – ktorú očakáva) totiž veľmi intenzívne núti človeka hľadať odpovede v sebe samom. Poznanie vlastnej motivácie pritom považujem za veľmi dôležité; okrem iného podľa mňa ovplyvňuje „sebavedomie“ dobrovoľníka (ktorý vie, prečo robí to, čo robí) a umožňuje bezprostrednejšiu komunikáciu s pacientom. Ja teda vychádzam z presvedčenia, že ľudia by si mali pomáhať, v miere v akej sú schopní. Ja momentálne považujem za vhodný tento spôsob. Stále mám pocit potreby posúvať to dobré, čo sa mi dostalo a dostáva niekam ďalej a nejakým spôsobom trošku zlepšovať život alebo zmierňovať trápenie, spríjemňovať čas, nejakým spôsobom pomáhať. A to čo teraz robím, považujem za výborný spôsob ako to robiť.
Odchádzaš vždy s pocitom, že si pomohol?
Hlavne na začiatku som si kládol otázku, či moja návšteva niekomu pomohla. Dnes väčšinou odchádzam s tým, že to bolo dobré, že to pacientom asi dobre padlo a niekedy je to nimi aj verbalizované.
Zmenilo sa niečo za rok tvojej dobrovoľníckej práce vo Vŕbe?
Určite sa zmenilo – „upratal“ som sa v tom. Naučil som sa viac o tom, ako začať a dostať sa do komunikácie s pacientom; a nepochybujem, tak ako som pochyboval na začiatku, či budú mať ľudia záujem o mňa alebo o to, čo im ponúkam…
Určite si zažil pri sprevádzaní silné okamihy.
Áno. Určite to bolo stretnutie s pacientom, s ktorým som sa stretával celú dobu, počas ktorej bol v nemocnici – bolo to asi 7 týždňov. Bol to mladý chalan, mali sme mnoho spoločných tém a na základe našich rozhovorov som sa vo svojom živote posunul ďalej a urobil nejaké veci. Ja vlastne neviem, či si on zobral z toho toľko ako ja. Asi väčšina z nás dobrovoľníkov nečakala, že budeme mať pocit, že tu viac dostávame ako dávame, ale ja to takto určite cítim.
Pred časom som sprevádzal jedného staršieho pána. Asi pri našom treťom alebo štvrtom stretnutí mi povedal, že nad našim predchádzajúcim rozhovorom rozmýšľal a uvedomil si, ako dobre mu to padlo – že som tam bol, že sme sa stretli, že sme sa rozprávali. Podľa jeho slov mu to pomohlo dvakrát – jednak v okamihu, keď sme sa rozprávali – odpútalo to jeho pozornosť, vyplnilo čas, osviežilo spomienky, na ktoré si už dávno nespomenul. Druhýkrát mu to údajne pomohlo tú noc po našom stretnutí, keď si to celé v duchu prehral – rozhovor a spomienky, ktoré sme preberali. Neboli to len príjemné veci, ale aj ťažšie témy – o rodine, živote, zdraví. Väčšinou to boli veci týkajúce sa jeho detstva a mladosti. Ten pán mi povedal, že keby sme sa o tom spolu nerozprávali, tak by si už na to asi nespomenul. Takto si na tie veci spomenul najprv pri našom stretnutí a potom aj večer a v zásade si to prežil ešte raz. Toto bola jedna zo situácií, keď sa mi potvrdilo, že naša činnosť je „na niečo“ dobrá – bol to taký „hmatateľnejší“ dôkaz. Bolo to príjemné. Obom nám to urobilo radosť.
Čo ti dalo a vzalo dobrovoľníctvo?
Dozvedel som sa veľa nových vecí – od toho, ako sa robí dobré víno až po naučenie sa asi ôsmich regionálnych verzií kartovej hry Šnapser. Čiže od základných vecí až po to, že som získal iný pohľad na život, dokonca aj v každodennom meradle. A uvedomujem si potrebu žiť plnšie, viac ako som si uvedomoval predtým. Zistil som, že ľudia v podstate veľmi stoja o kontakt, komunikáciu, čo som si predtým nemyslel. To, že ľudia radi hovoria a sú vypočutí, a tiež koľko sú ľudia ochotní dať zo seba. Určite som si preusporiadal hodnotový rebríček. A nemám pocit, že by mi dobrovoľníctvo niečo vzalo.
Ako vyzerajú tvoje sprevádzania?
Moje sprevádzanie – stretnutia a debaty sú najmä o každodenných veciach, často jednoduchých a príjemných – deti, priatelia, záľuby… Ak sa chce pacient rozprávať o vážnych, ťažkých témach – som tam s ním. Väčšinou to ide takou cestou, že sa stretneme a rozprávame a ono nás to niekam „zaveje“. Ako povedala jedna pacientka, ktorú som sprevádzal – prinášam so sebou trochu vonkajšieho sveta. Vážne témy, veľké životné otázky, smútok – je to v našich rozhovoroch prítomné, ale v menšom rozsahu, ako by si niekto možno myslel.
Čo ti pomáha byť dobrovoľníkom?
Ak sa podarí predchádzajúce sprevádzanie, tak ma to nakopne o týždeň na ďalšie sprevádzanie a na ďalšie sprevádzania alebo inými slovami – stretnutie je v podstate zdrojom odhodlania, energie, chuti na to ďalšie stretnutie. Možno na začiatku, keď som musel prekonávať určité pochybnosti a obavy z toho, či ma ľudia prijmú, ako ma prijmú, či budem vedieť vhodne reagovať, vtedy bolo potrebné do toho investovať energiu. Teraz to vnímam tak, že uspokojenie z jedného sprevádzania, je v podstate energiou a motiváciou na to ďalšie.