Peťo od začiatku pôsobenia v DS Vŕba navštevuje rádiológiu v OÚSA a dopĺňa partie pacientov pri rôznych stolných hrách. Prezradil nám, čo mu táto činnosť dáva a čo bolo preňho ťažké.
Prečo si sa stal dobrovoľníkom a prečo práve vo Vŕbe?
Prišlo to tak náhle. Spravil som si školu a potom pol roka také sucho. Niečo ma tak vnútorne ťahalo, vnútorný hlas mi hovoril, že by som mal robiť niečo medzi ľuďmi. Nehovorím, veď robím medzi ľuďmi, ale je to iné. Robím technické veci a je tam taká negatívna energia. Proste niečo vo mne, ma viedlo k tomu, že som začal hľadať na internete. Doma som tiež bol taká „bútľavá vŕba“ a odrazu som našiel, že DS Vŕba. Normálne prvá, alebo druhá stránka, čo som pozeral, a hneď Vŕba – dobrovoľnícka skupina. Videl som, že majú práve nábor, tak som si povedal, že to môžem vyskúšať. Pred rokom a pol som to teda skúsil. Normálne to bolo aj také vážne. Prvé kolo pohovor, druhé kolo, školenie so psychologičkou… Tak ma ten vnútorný hlas k tomu viedol. Na intuíciu ja dosť veľa dám, takže som išiel do toho už len preto, že ma to napadlo.
Keď si predstavíš tvoj „dobrovoľnícky deň“, ako to vyzerá?
Chodím raz týždenne, väčšinou štvrtky. Hneď po práci prídem sem, na parkovisko. Môj deň je taký, že sa idem prezliecť, odložím si veci do skrinky a beriem tie moje pracovné prostriedky, ktorými sú hry. Tam máme všetky: šach, dámu, sedmové karty, Človeče, kanastové karty,… Zoberiem to pod pazuchy a idem na oddelenie a potom po izbách. To je taký štandard. Niektorých poznám a viem, že bude hrať, ale aj tak sa snažím na začiatku ísť do každej izby, aby vedeli, že som tam. Aby som nešiel len za tým jedným, čo chcel, ale aby všetci videli, že som tam.
Nie každý má chuť hrať a u niekoho cítim, že by sa chcel rozprávať. Takže sa snažím každému vyhovieť. Tak to vždy vycítim. Už aj vedia, že som tam štvrtky, tak už ma niekto aj počká, keď vedia, že prídem. Jeden pán je tam už šesť týždňov, takže niektorí sú zvyknutí. Ale snažím sa spravodlivo do každej izby, aj keď viem, že ma už niekto čaká, že ideme hrať karty a vtedy poviem: „Dobre, za chvíľku, ale ešte si dám kolečko.“
A čo ti to dáva?
Veľmi veľa! Hoci aj tu samozrejme záleží od obdobia, ako sú naladení, či po akých sú procedúrach. No dáva mi to… Úsmev. Jednoducho stačí, keď vidím, že sa ten človek odreaguje, že zabudne na to, že je v nemocnici. Aspoň na minútu, keď zabudne kde je, tak to je to, čo mi dobre urobí. A tiež keď pochvália. Už sa mi stalo, že jeden pán mi povedal, „jeej tak som sa dobre s Vami porozprával.“ Takže toto je úplne perfektné. Keď odtiaľto vyjdem, normálne dám rádio na plné, sadnem do auta a tak idem, že ako keby sa vznášam kúsok nad sedadlom. Tak dobre to človeku padne, keď sa cíti užitočný.
Raz som mal odchádzať o pol ôsmej a taký mladý chalan tam bol. Tak sa rozohral a tak sa tešil, že som tam až nakoniec som zostal do deviatej. To sa nedalo odísť! Tak sa tešil, tak to z neho sršalo! Len osemnásť rokov mal a o tej svojej chorobe rozprával úplne otvorene. A bol taký natešený, no a teraz odíď! Tak sme ešte aj s jeho kamošom hrali, až kým neprišla jeho mama.
Takí ľudia sú aj inšpiráciou…
To je strašná inšpirácia! A proste keď vidíš, že si prišiel a urobil si takú atmosféru, že on zabudol, že tam je. Len sa spýtam, „Čo zahráme?“ „Faraóna, faraóna!“ Tak sme hrali a vyhrával všetko. Takže taký dobrý pocit mi to dáva.
Je to však o ľuďoch. Niektorí sú aj takí, čo sa nechcú rozprávať. Keď vidím, že sa vnútorne trápi, že ho to vyrušuje a potrebuje kľud a ticho, tak to je iné.
Zažil si teda aj nejaké ťažšie chvíle?
Tie začiatky boli také, keď som začínal. Nevedel som aké budú reakcie a tak. Boli všelijaké. Okrem iného aj od tých sestričiek to závisí, ak niekedy nemali nejaké dobré dni. No potom sa aj striedali a raz prišli za mnou, že „Noo vítam vás! Čo ste, kde ste boli?!“ Ja som normálne zostal zaskočený. Keď takto ma privítajú sestričky. Pôsobí to veľmi dobre. Všetko je o ľuďoch. No tie začiatky boli také ťažšie. Teraz už človek je pripravený na všetko.
A čo ti tak pomohlo v tých začiatkoch, alebo keď je niečo ťažšie?
Čo sa mňa týka, tak mi veľmi záleží na tom prijatí. Taký ten prvý dojem, ako ťa príjmu. Aj v tom personály. Samozrejme viem, že tie stavy sú tam rôzne – ťažšie, ľahšie. Stačí, keď sa na mňa niekto usmeje a mne to úplne stačí. Snažím sa potom ten úsmev ďalej šíriť a s dobrou náladou sa snažím vždy sem prísť. Ako to bolo aj v tej knižke napísané (zo školenia), že keď sa človek prezlieka v tej skrinke, treba tam nechať robotu, aj všetko. Dám si zelené tričko a už je človek iný. Snažím sa toho tak držať. Som tu a teraz.
Spomínal si, že si tu skoro dva roky, aké zmeny za ten čas vnímaš? Či už v sebe, alebo v ľuďoch okolo.
V ľuďoch je to stále tak podobne. No a vo mne, tie začiatky boli také ťažké. V práci, aj doma, ale veľa to človeku dalo. Vždy mi to niečo dalo, keď som odchádzal. Dáva mi to vždy dosť a zisťujem, že by mi to chýbalo. Proste to človeku chýba. Niekedy človek je aj taký nažhavený, že by išiel aj dvakrát, no netreba to preháňať. Radšej menej a pravidelne.
Potom aj príde také jesenné počasie, ja som dosť meteosenzitívny, ale aj veľa ľudí je takých citlivých na počasie a tiež aj keď prídu sviatky. Sú potom niekedy také smutné stavy, keď sú tu niektorí cez sviatky, ale snažím sa, aby zabudli na to na chvíľku. Aby sme tam boli takou alternatívou pre nich a nejako strávili ten čas spolu.
Keď sa tak pozrieš späť, čo ti najviac utkvelo v pamäti? Nejaký zážitok, alebo určitá konkrétna vec.
Tí mladí ľudia. Ja som väčšinou na rádiológii, ale vtedy tam bolo menej ľudí tak som išiel na interné. Vtedy tam bolo dosť mladých ľudí. Tí mladí chlapci naozaj hovorili o tých svojich chorobách veľmi otvorene a mali dobrú náladu. To mi tak utkvelo. Až tak dobrú náladu som nečakal. Niekto sa s tým zmieri, niekto to berie športovo, ale tam vtedy bola partia troch mladých chlapcov, čo sa tak dopĺňali. Mali radi šport a hrali tieto kartárske hry, furt mastili a mastili. A normálne boli radi, že si môžu karty zahrať! Sme hrali a čo tam nejaká nemocnica. To som si zapamätal, ako ľudia berú tú chorobu, ako sa s tým vyrovnajú, mnohí sa snažia nemyslieť na to. Keď som prišiel medzi nich, tak som bol rád, že ma zobrali medzi seba, že sme si mohli zahrať. Aj ten pán, čo mi tak veľmi ďakoval, že sa mohol porozprávať tak otvorene. Aj ma odprevadil vtedy a taký bol šťastný, že až to z neho sršalo ako mi ďakoval. Tam som si vtedy uvedomil, že možno jednoduchý rozhovor, ale ako veľa to môže pre niekoho znamenať. Veľmi si to vážia, najmä tí, čo prídu z diaľky.