Gabika je vo Vŕbe viac než 2 roky a za ten čas sa už venovala viacerým činnostiam. Momentálne vedie tvorivé kluby v NOÚ. V rozhovore priblížila svoju činnosť, motiváciu, či konkrétne stretnutia.
Prečo si sa rozhodla práve pre dobrovoľnícku skupinu Vŕba?
Predtým ako som sa rozhodla pre Vŕbu, rozmýšľala som do akej dobrovoľníckej činnosti by som sa mohla zapojiť. Mala som v sebe túžbu robiť niečo pre iných, darovať svoj čas a blízkosť. Veľmi ma oslovovala práca s deťmi, keďže mám k ním ako žena kladný vzťah. Okrem toho som zvažovala aj činnosť v domovoch pre seniorov, pretože som si uvedomovala, aká dôležitá je pre starších ľudí ľudská prítomnosť a záujem. Pri hľadaní na internete som však našla inzerát Vŕby, ktorý ma veľmi oslovil. Zaujala ma ich činnosť ako aj heslo „Ja Ťa budem sprevádzať, ale Ty mi ukáž cestu“. Toto heslo na mňa silne zapôsobilo. Po prečítaní viacerých článkov o aktivitách dobrovoľníckej skupiny som sa rozhodla to vyskúšať. Dnes vnímam, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie a som vďačná, že som súčasťou Vŕby.
Čo robíš ako dobrovoľníčka a ako dlho?
Počas svojho 2,5 ročného pôsobenia vo Vŕbe som prešla viacerými činnosťami. Najprv som začínala so sprevádzaním pacientov. Raz do týždňa som chodievala za pacientkami na Oddelenie rádiológie, ktoré som navštevovala. Niekedy sme viedli hlbšie rozhovory, inokedy sme zase spolu pozerali televíziu a rozprávali sa o televíznom programe. Bola som tam však pre nich, ak by ma potrebovali. Bolo to pekné obdobie. Spoznala som tam veľa ľudí a viedla pre mňa množstvo inšpiratívnych rozhovorov. Aj teraz si spomeniem na niektorých ľudí, ktorí na mňa zapôsobili a mám ich stále vo svojom srdci.
Po pol roku prišla zo strany Vŕby ponuka zmeniť dobrovoľnícku činnosť a viesť tvorivé dielne s ďalšou dobrovoľníčkou na Internom oddelení. Bola to pre mňa veľmi zaujímavá ponuka, pretože sama rada vyrábam rôzne hand-made vecičky. Na druhej strane to bola pre mňa aj výzva. Ako čas ukázal, aj toto rozhodnutie ma posunulo ako dobrovoľníčku aj ako človeka. Na internom oddelení bol tvorivý proces spojený so sprevádzaním pacientov. Niekedy sme tvorili a pacienti zabúdali pri tom na svoje ťažkosti a tešili sa zo svojich hand-made výrobkov. Inokedy sa pacientom nechcelo vyrábať a tak sme sa „len“ zhovárali o živote, záľubách a o tom, čo im robí radosť.
Po dvoch rokoch opäť nastala zmena v mojom dobrovoľníckom živote. Vŕba sa rozhodla rozšíriť svoju činnosť aj do ďalšej nemocnice (NOÚ). Vznikla potreba, aby aj tam niekto viedol tvorivé dielne a tak ma oslovili. Od konca roku 2015 teda rozbiehame tvorivú činnosť aj tam.
Pamätáš si nejaký zážitok, ktorý ti obzvlášť zostal v pamäti?
Mám viacero silných zážitkov. Jeden je z obdobia, keď som sa venovala sprevádzaniu pacientov. Hneď na začiatku môjho sprevádzania som stretla pacientku, ktorú som si veľmi obľúbila. Chodievala som za ňou pravidelne niekoľko týždňov a vytvoril sa medzi nami vzťah. Rada rozprávala o svojom živote. Pri nej som zistila aké dôležité je načúvanť tomu druhému. Rada rozprávala o svojich vlastnoručne vyrobených výtvoroch z mladosti. Viackrát sa vracala k tomu ako vyrábala voňavý košíček pre svojich blízkych z mydla, špendlíkov a povrazu. Rozhodla som sa skúsiť jej taký vyrobiť a potešiť ju tým. Pri rozlúčke som jej ho darovala. Tá pani bola z toho taká nadšená. Veľmi sa tešila, že je presne taký o akom mi rozprávala. Potešilo ma to.
Z vedenia tvorivých dielní mám tiež viacero zážitkov, keďže som tam pôsobila 2 roky. Medzi také tie najsilnejšie patrí ten ako ma jedna pani naučila vyrábať korálkového anjelika. Tá pani chodievala pravidelne na tvorivé dielne. Keď sa dozvedela, že jeden deň chcem vyrábať anjelikov veľmi sa potešila, keďže ona sa tejto činnosti už dlhšie venovala. Ja som s tým dovtedy skúsenosť nemala. Ponúkla mi, že ma to naučí. Bola veľmi rada, že mi môže odovzdať svoju skúsenosť a takto sa so mnou podeliť. Po asi hodine sme mali hotového anjelika, bol nádherný. Som vďačná nielen za to, že ma naučila postup, ale aj za spoločne strávený čas pri tvorbe.
Rovnako ma tešilo, keď sa do tvorivých činností zapájali páni. Viackrát chodieval pán, ktorý obľuboval vyrábať magnetky – smailíkov. Bolo to veľmi milé a zábavné.
Čo ti to dáva a akú zmenu na sebe cítiš?
Táto dobrovoľnícka činnosť mi dáva veľmi veľa. Vďaka nej som sa posunula v mnohých oblastiach. Veľkým darom sú pre mňa viaceré rozhovory s pacientmi, ktoré boli častokrát také podnetné a silné, že sa mi dodnes vryli do pamäte. Ako sa títo ľudia dokázali popasovať so svojím nie ľahkým životným osudom mi slúži ako vzor aj v mojom osobnom živote.
Rovnako vnímam, že pri dobrovoľníckej činnosti zabúdam na svoje pracovné zaneprázdnenie a pracovné ťažkosti, ktoré ma počas dňa zahltia. Po návšteve nemocnice často odchádzam nabitá energiou a v tvorivej nálade. Mám pocit, že to čo na oddelení odovzdávam sa mi tam hneď niekoľkonásobne vráti.