Ľubka je jednou z prvých dobrovoľníčok, ktoré začali pre ambulantných pacientov ponúkať kávu a čaj v OÚSA. Porozprávala, ako ju táto služba obohacuje a čím je pre ňu výnimočná.
Odjakživa som uvažovala o tom, že chcem byť niekomu nápomocná – mala som to akosi zakódované v sebe a zároveň som k tomu bola odmalička rodičmi vedená. Pred časom ma oslovil oznam v novinách o hľadaní nových dobrovoľníkov do DS Vŕba. Pôvodne som mala záujem o sprevádzanie hospitalizovaných pacientov, ale dopadlo to inak. Bola som vybraná na podávanie nápojov a myslím, že to bola dobrá voľba. Nie je to tak náročná služba ako na oddeleniach, kde sprevádzanie ťažko chorých môže byť psychicky vyčerpávajúce, vyžaduje veľké množstvo energie, a preto je možno vhodnejšie pre mladých a zdravých ľudí.
Keď si spomínam na svoje začiatky vo Vŕbe, prebehli v poriadku a ľahko – boli sme všetci výborne predpripravení školeniami a neskôr pravidelnými intervíziami a supervíziami, získali sme veľa potrebných odborných informácií. Od začiatku som sa tu cítila dobre vďaka výbornej atmosfére a profesionálnemu a zároveň ľudskému prístupu ľudí z Vŕby. Dnes po roku a pol sa cítim viac „udomácnená“, som odvážnejšia; a obohatená skúsenosťami a vzdelávaním som získala určitú profesionalitu, ak to môžem tak povedať v súvislosti s dobrovoľníctvom.
Naša služba dolu pred ambulanciami je predovšetkým o servise nápojov a je „poskladaná“ z drobností, malých rozhovorov. Častokrát som zažila situácie, keď sa nám pacienti zdôverovali, hoci len krátko, so svojimi pocitmi – radostnými, ak boli výsledky vyšetrení a celková prognóza dobrá, ale aj smutnými. Vnímam ich potrebu – byť vypočutí vo svojich trápeniach, bolestiach, problémoch; niekedy potrebujú upokojiť či jednoducho spríjemniť dlhé chvíle čakania. Niekedy kým vypijú kávu alebo čaj si vypočujem ich príbeh. Alebo sú to stretnutia bez slov, ale s úsmevom a vedomím, že sme sa pred chvíľou spoznali pri ponúkaní nápojov. Myslím, že pacienti sú veľmi vďační za túto službu – za nápoj i samotnú pozornosť, za to že sa im prihovoríme, že majú možnosť sa porozprávať.
Dôvodom prečo som dobrovoľníčkou vo Vŕbe je, že to čo robím/e má zmysel. Cítim doslova povinnosť niečo zo seba darovať, odovzdať ďalej, s radosťou a nezištne – pretože som doteraz mala šťastie, nemala som väčšie problémy, som zdravá a mám čas. Keby som ja bola v situácii pacienta v čakárni nemocnice a niekto by mi priniesol nápoj, usmial sa na mňa, povedal mi nejaké slovo, prípadne by bol ochotný ma vypočuť, veľmi by ma to potešilo. Človek potrebuje blízkosť človeka – stačí sa len zastaviť, venovať a prijať pohľad či úsmev. A to čo mi pomáha ďalej pracovať ako dobrovoľníčka je radosť pacientov, ktorí prijímajú našu službu, chvália ju, vravia, že im dobre padne, ďakujú a prajú nám veľa šťastia.
Za ten čas, počas ktorého som dobrovoľníčkou na onkológii som si uvedomila, ako veľa ma pacienti naučili, sú mi príkladom a povzbudením, poopravila som si hodnotový rebríček, uvedomila som si, že nič nie je tak dôležité ako zdravie a aké dôležité je mať poruke niekoho blízkeho a nemusí to byť práve príbuzný… Moja služba mi formuje charakter, mení ma, poľudšťuje. Som tu rada, som spokojná a s pokorou si myslím, že ma to ako človeka zlepšilo.